Lolatours.sk

Kúpeľníctvo a kúpeľné pobyty

Dejiny kúpania, balneológia

Balneológia je náuka o liečivých vodách, kúpeľoch a ich účinkoch na ľudský organizmus.

Toľko možno strohá, ale vyčerpávajúca definícia pre náuku, ktorá nás informuje o tom, ako poskytnúť telu nielen očistný účinok kúpeľa, ale ako navyše využiť terapeutické vlastnosti liečivých vôd.

Voda, ako základ života, bola vždy nerozlučne spätá s ľudskou kultúrou. Už oddávna sa tečúca voda i pramene čistej vody tešili veľkej vážnosti a úcte. Kúpele mali často v jednotlivých náboženstvách podobu očistných rituálov, ktoré človeka očisťoval nielen fyzicky, ale aj duševne. Kúpeľ bola napríklad povinnou súčasťou predsvadobného ceremoniálu židovských neviest alebo skúškou v obradoch zasvätenia Keltov. Liečivé účinky vodných prameňov poznali a využívali ľudia už od nepamäti.

Staroveké Grécko:

V kolíske európskej civilizácie boli očistné zariadenia na umývanie a kúpele veľmi prosté.

Vody bolo málo a preto sa ňou šetrilo. Kúpele a sprchy boli studené a teplé kúpele boli prepychom. Platón vo svojom popise ideálneho štátu povoľoval teplé kúpele len starým a chorým ľuďom. Vodovody, zásobujúce mestá a kúpele vodou, boli vybudované oveľa neskôr

a nikdy nedosiahli rozmerov vodovodov rímskych. Od 5. storočia pred n.l. sa na vulkanickom území Grécka a jeho priľahlých ostrovoch začalo užívať liečebných kúpeľov v minerálnych

a termálnych vodách. Od liečebnej mystiky, kultu spánku a sna sa tak postupne prešlo k uvedomelému liečebnému používaniu vody a fyzikálnej liečby. Začali vznikať posvätné liečebné okrsky, ktoré v mnohom pripomínali neskoršie kúpeľné miesta v našom ponímaní. Dochované správy hovoria o tom, že už v tejto dobe sa liečilo aj bahennými zábalmi.

Staroveký Rím:

Obyvatelia Ríma sa kúpali pod holým nebom v mori alebo v rieke Tiber. Zámožní občania si vo svojich domoch postupne, kvôli znečistenej vode v rieke, začali budovať kúpeľne. Pre chudobnejšie vrstvy obyvateľov boli zriaďované verejné kúpele, ktorých prevádzku väčšinou hradil štát. Výstavbu veľkých prepychových kúpeľov podporovali a riadili samotní cisári, ktorí si tak získavali popularitu u najširších vrstiev obyvateľstva. Pre rímske obyvateľstvo sa kúpele stali veľmi populárne a súčasťou denného života. V starom Ríme sa kúpeľné liečenie vyvíjalo o niečo neskôr ako v Grécku, ale zato na racionálnejších podkladoch. Liečebne sa užívalo kúpeľov vo vaniach, masážnych a potných kúpeľoch, vo vykurovaných priestoroch, ale aj v jaskyniach, kde vystupovali zo zeme horúcej pary. Podávali sa bahenné obklady a  predpisovala sa pitná kúra minerálnymi vodami.

S rozpadom rímskej ríše a s dobytím Ríma nastal aj úpadok kúpeľníctva. Pri obliehaní Gótmi v roku 537 boli zničené rímske vodovody a boli zamurované ich ústia do mesta. Mesto bolo na storočia odsúdené k núdzovému zásobovaniu vodou. Aj napriek všetkému úsiliu sa už nikdy nepodarilo obnoviť niekdajšiu slávu rímskych kúpeľov.

Kultúra rímskeho kúpeľníctva sa však uchovala na východe zásluhou Byzancie.

Kúpele v Oriente:

Aj v mnohých krajinách Blízkeho a Stredného východu boli už v staroveku kúpele bežné.

Na Strednom východe využívali významní šľachtici kúpeľov i na cestách. Ich ťavy dopravovali prenosné drevené vane. Vojaci v poli si pri vode vykopávali v hline jamy, ktoré vyložili drevom a rohožami a napĺňali teplou vodou na kúpeľ. V Byzancii a na východe panoval ďaleko väčší komfort denného života ako tomu bolo v Európe. Táto úroveň rovnako ako orientálne kúpele vstúpila do povedomia Stredoeurópanov na prelome 11. a 12. storočia vďaka prvým krížovým výpravám. Špinaví a zavšivení šľachtici a ich žoldnieri, ktorí prišli oslobodzovať Jeruzalem sa tu stretli s čistotnými národmi, ktoré sa umývali a prezliekali, mali vysokú úroveň hygieny aj vysoký životný štandard, ktorý bol viditeľný na ušľachtilých textíliách, voňavkách, rafinovaných jedlách i príboroch. A tak niet divu, že tí čo prežili a vrátili sa domov začali pomýšľať na modernizáciu a zlepšovanie svojej životnej úrovne, vrátane kúpeľov.

Stredovek:

O stredoveku sa všeobecne tvrdí, že bol temný, špinavý a nehygienický. Často sa poukazuje na to, že cirkev brojila proti hriešnemu kultu nahého tela a kúpeľom. Niektoré rády a kláštory zakazovali kúpele úplne, niektoré iba povoľovali kúpele v studenej vode alebo kúpele časovo obmedzovali - 1x za mesiac, 1x do roka. O niektorých svätých, ako napríklad o svätej Alžbete, sa hrdo hlásalo, že sa nikdy nekúpala. Nebol to ale trvalý a všeobecný jav.

V skutočnosti záujem o kúpele u feudálov a neskôr u mestského obyvateľstva stúpal. Ľudia sa kúpali pre radosť, potešenie a pre omladenie a postupom času sa kúpele stali bežnou súčasťou života a dokladom dobrej životnej úrovne mešťanov. Liečebné kúpele sa v tejto dobe vo veľkej miere nepraktizovali, tu a tam máme zmienku o vodoliečbach, ktoré sa predpisovali a podávali chorým ľuďom.

Renesancia kúpeľníctva:

Staroveká znalosť liečivých účinkov niektorých prameňov a znalosť balneológie nikdy nezmizla zo sveta úplne. Starí učenci sa v 16. storočí vracali k liečivým účinkom minerálnych vôd i vody samotnej.

Obdobie renesancie k tomu bolo ako stvorené - učenci sa vracali k experimentálnej vede, mali záujem o človeka a jeho anatómiu. Lekári si všímali, ako sa pacient stravuje, odporúčali mu pohyb a cvičenie a predpisovali liečebné kúpele. Predpisy na celú liečebnú kúru zneli na 100, ale aj 200 hodín kúpeľov! Chudobní ľudia sa snažili ušetriť a tak absolvovali celú kúru, bez toho, aby vyliezli z vody.

To malo za následky najrôznejšie vyrážky, ktoré sa však vôbec nepovažovali za nepríjemnú komplikáciu, ba naopak,vyrážka patrila k rituálu kúpeľov a bola do určitej miery vlastným cieľom liečby. Verilo sa, že mokvanie pokožky je ďalším prejavom očisty tela.

Dôležitá bola aj doba kúpania, pretože nie každá ročná doba bola pre kúpele vhodná. Veľmi sa cenili jarné a májovej kúpele, ktoré platili za zvlášť účinné, až potom nasledovali kúpele jesenné. Kúpele boli tradične zakazané o tzv psích dňoch od 23. júla do 23. augusta, kedy slnko stojí v znamení leva.

Dlhé kúpele sa časom skracovali a začali sa vylepšovať najrôznejšími prísadami. Pridávali sa minerálne soli, kamenec, sóda, jódové a brómové soli a tiež výluhy z trosiek z metalurgických pecí. Obľúbené boli prísady z bylinkových extraktov a výluhov, obsahovali často éterické oleje, príjemné pre kúpajúcich a mierne dráždiace pokožku. Na kozmetické účely sa používali kúpele v mlieku a srvátke.

Po celej Európe postupne dochádzalo k renesancii kúpeľníctva. Stavali sa kúpeľné mestá pri prírodných zdrojoch minerálnych vôd a rašelinísk. K liečeniu sa začalo pristupovať odbornejšie, voda sa začala merať teplomerom a zapisovať. Mnoho lekárov, ale aj laikov, sa začalo zaoberať liečebnými účinkami vody na ľudský organizmus.

V 19. storočí lekárov zaujali účinky kúpeľov v kyselkách - uhličitých vodách. Pomáhali predovšetkým pri chorobách srdca a ciev. Preslávil sa celý rad miest, kde boli kyselky k dispozícii. Toto obdobie prinieslo aj mohutný rozmach miest, ktoré disponovali podmienkami pre rozvoj kúpeľníctva a to nielen kvôli prírodným zdrojom minerálnych vôd.

Liečebné používanie bahna a rašeliny:

Už v staroveku sa bahno využívalo k liečbe reumatizmu, pri bolestiach nôh a popáleninách. Natieralo sa na kožu chorých, ktorí sa potom vystavovali slnku, aby bahno zaschlo. Potom ho odlúpali a náter znova opakovali.

K aplikácii čiastočných a celkových zábalov, rovnako ako ohrievaných celkových kúpeľov, sa pristúpilo až neskôr. Kráľovná Markéta Navarská (1492-1549) sa zmieňuje, že v pyrenejských kúpeľoch Cauterets sa bežne aplikovali bahenné kúpele. V obľube boli bahná riečne alebo rybničné. V 16. storočí sa bahná začali bežne využívať ako liečebné prírodné zdroje. V niektorých kúpeľných miestach sa bahno iba nanášalo na telo a nechávalo zaschnúť, inde sa ľudia kúpali v termálnych bahništiach. V Barbotan v 18. storočí sedávali chorí v bahenných jamách až 4 hodiny a nudili sa tu spolu s ošípanou.

Rašelina a slatiny sa pre kúpele a zábaly začali využívať až na začiatku 18. storočia.

Slatinu použili na liečebné účely po prvýkrát vo Švédsku. Začiatkom 19. storočia sa liečba po odkrytí rašelinísk a slatiníšť rozšírili takmer súčasne do mnohých stredoeurópskych kúpeľov.

V dnešnej dobe plnej stresu a zhonu sa uvoľnenie a liečba v prostredí minerálnych vôd a peloidy stáva opäť aktuálne. Za pokojom a liečivými účinkami získanými zo zdrojov prírody cestujeme po všetkých kontinentoch. S ohľadom na časovú tieseň si však môžeme liečebné kúpele dopriať aj doma a je výhodou, že súčasné vybavenie domácností umožňuje každodenné využitie všetkých storočných poznatkov o účinkoch kúpeľa na ľudský organizmus úplne dokonale.

/Použitá literatúra: Krížik V. : Obrazy z dejín kúpeľníctva/

Zaujímavosti:

V starom Ríme boli veľmi populárne tzv škrabátka, ktorými sa odstráňovali zvyšky oleja a mastí z povrchu kože. Oškrabkom kože z potu a oleja sa prisudzovali liečebné vlastnosti.

V kúpeľoch v starom Ríme boli v prevádzke aj kozmetické salóny, v ktorých pracovali špecialisti, ktorí vyhladzovali kožu pemzou, nanášali šťavy, masti, pastu z bôbov a hliny, mandľové otruby, krv z tuniaka,chlebové cesto zvlhčené somárím mliekom.

V rímskych kúpeľoch sa robila, dnes veľmi populárna, depilácia celého tela, a to buď chemicky - arzénovou leptavou pastou, náplasťami zo živice, pinzetou alebo odieraním kože sicílskou pemzou.

V kúpeľoch sa tiež pamätalo na rozsiahle klozety - latríny s množstvom kruhových sedadiel vedľa seba, ktoré umožňovali družné posedenie, ako vtedy bolo zvykom.

Pôvodnú prudériu Rimanov v kúpeľoch vzápätí vystriedala nenútenosť vo vyzliekaní a v obnažovaní tela, ako tomu bolo v Grécku, až došlo aj k spoločným kúpeľom mužov a žien. Občasné verdikty cisárov zamedzovali týmto zvyklostiam avšak vždy len dočasne. Cisár Héliogabalus ešte nemravnosti toleroval, kým cisári Hadrianus, Marcus Arelius a Alexander Severus už spoločné kúpanie mužov a žien zakazovali.

Kúpele boli väčšinou veľkoryso architektonicky riešené a spĺňali všetky nároky na účelnosť a hlavne prepych. Základná stavba bola tehlová, steny a bazény boli vyložené mramorom, žulou a zdobené umeleckými freskami, podlahy a steny mozaikami. V kúpeľoch sa mohlo kúpať až niekoľko tisíc osôb naraz.

Seneca vyhlásil, že sa cíti chudobný a malý, ak sa steny v kúpeľoch nelesknú mramorom.

Sabina Poppaea, druhá manželka cisára Nera, zvyšovala svoje pôvaby pravidelnými kúpeľmi v somárom mlieku. Rímsky satirik Iuvenalis zaznamenal, že aj na cestách a vo vyhnanstve bola sprevádzaná stádom päťsto oslíc.

Kúpele v mlieku boli aj neskôr veľmi obľúbené v šľachtických kruhoch.

Cisárovi Konštantínovi a francúzskemu kráľovi Ľudovítovi XI. boli odporúčané kúpele v krvi ako liek proti vyrážkam a lepre.

K liečbe sa používala v minulosti aj obyčajná hlina, najčastejšie íl. V stredoveku sa suchotinárom dávali na prsia sáčky s hlinou pochádzajúcou z cintorína.

V Poľsku sa chorí zakopávali po krk do hliny v očakávaní, že krajina vytiahne chorobu.

Za mimoriadne liečivé sa považovalo blato z parížskych ulíc, ktoré obsahovalo prímesi železa z konských kopýt.

V Nórsku sa k väčšiemu podráždeniu kože u periférnej obrny podávali zábaly z morského bahna obohateného pálivými medúzami.

Japoncom bola obľuba kúpeľov a zmysel pre čistotu vlastná už v minulosti. So zdvorilým odporom dodnes konštatujú, ako sa Európania kúpu nehygienicky vo svojej vlastnej špine vo vani. Japonci totiž horúce kúpele používali skôr pre zahriatie a zlepšenie kondície a nie pre umývanie. Pred kúpeľom sa vždy starostlivo umyli.

Rytieri a Trubadúri sa kúpali vo vaniach vo vode zasypávaní kvetmi za asistencie krásnych dievčat.

Vznešené dámy v stredoveku užívali kúpeľov, obdivované galantnými divákmi a hudobníkmi, ktorí im hrávali na citary, flauty a šalmaje.

Kúpeľne bohatých mešťanov predstavovali salón domu, kam sa vodili hostia, aby tu v družnej zábave posedeli s hostiteľom vo vani, popili a výdatne sa najedli.

Niektorí rafinovaní zbohatlíci mali dokonca vane hojdacie na závesnom lešení.

V ľudovej medicíne sa tradovali tzv mravčie kúpele - mravenisko sa nasypalo do vreca, to sa sparilo vodou alebo liehom a výluh sa aplikoval ako dráždivá kúpeľ reumatikom.

 

Váš sen o nevšedných a jedinečných prímorských kúpeľoch v kombinácii s klimatickými kúpeľmi Vám radi premeníme na skutočnosť u nás v letoviskách Salou a La Pineda na svetoznámych španielskych zlatých pieskoch COSTA DORADA.

Vaša CK LOLA Tours

 

KRAJINY

Vyberte si zo zoznamu krajín